Zase jeden dobrý nápad na slovenské logo…

Keď pred časom Simona Bubánová robila u Michala Havrana tajnosti s novou značkou Slovenska a súčasne s komunikáciou našej krajiny pre budúcnosť, až vo mne duša poskočila radostným napätím a očakávaním. Po niekoľkých národne neosvojených riešeniach a po celonárodných anketách hľadania symbolu som bol skutočne úprimne zvedavý, čo je víťazným riešením.

Tešil som sa ako malý chlapec, že niekto odhalí odrazu niečo a zhíkneme „Ako sme toto mohli nevidieť? To je ono! Áno, toto sme my!“ Po predstavení a prosbe ministra o zhovievavosť a pochopenie, nastalo podivné ticho. Hlasy ľudu, omdlievajúceho z výšky honorára (ktorý je naopak za sedemročnú !? prácu neuveriteľne nízky), ani vystatovanie sa, kto všetko by to urobil za jeden večer, by som do toho nerátal, i keď – nie je to práve ľud, od ktorého sa očakáva, že sa identifikuje s novou tvárou vlasti? Navyše symbol nikde. Po mnohých rokoch hľadania ho riešenie veľkým oblúkom obišlo. Odborníci sa pravdepodobne z úcty a stavovskej súdržnosti nevyjadrujú. Aj som tajne očakával, že pri takej porcii syra sa znovu ozve Havran a pozve spolubesedníkov k pokračovaniu, na ktoré by bolo zvedavých mnoho ľudí. Zatiaľ sa nestalo. Nepochybne inteligentná kampaň s premyslenou budúcnosťou, jednoducho aplikovateľná a aspoň dnes ešte moderná, má pravdepodobne jednu základnú chybu – želanie je otcom myšlienky. Ako prvé mi ihneď napadla moja obľúbená replika z ktoréhosi dielu Slovácko sa nesúdi: No, znie to dobre. Ešte aby to aj pravda bola. Lenže my sa tvárime ako liaheň myšlienok a pokroku, ťahúni kontinentu. V krajine, ktorá má školstvo v katastrofálnom stave, v krajine, ktorá investuje do výskumu a vývoja tri krát menej percent zo svojho HDP, ako je priemer EÚ, v krajine, kde sme hrdí na to, kam až sa dostalo niekoľko z množstva mozgov, ktoré museli hľadať uplatnenie za hranicami… V malej debate, ktorú som vyvolal k novej značke na svojom pracovnom fb to veľmi presne napísal jeden môj (nie len fb) priateľ: Bad idea, mne sa to zdá úplne mimo. Je to tak neskutočne prázdny slogan… Taký genericky, že to môže byt úplne hocičo. Od žuvačiek, až po hocijakú krajinu na svete. A že by to nejako vystihovalo Slovensko? Možno z perspektívy jupikov startupistov z bratislavského podhradia, kde každý ma super ideu, svoj sen o miliónovom biznise… Kde sú tie inovácie? Koľko mame patentov ročne? Koľko článkov v Nature? Koľko SK firiem je na zozname najrýchlejšie rastúcich firiem v EU? Kde sú slovenskí nobelisti?

Je v tom niečo podivne deformované. Veta z tlače, pripisovaná autorom: „ … je dôležité, aby už deti v škole nemuseli memorovať vybrané slová, ale radšej názvy spoločností, ktoré robia dobré meno Slovenska v zahraničí.“ je sama o sebe chorá z mnohých dôvodov, no predovšetkým preto, že ide sama proti posilňovaniu našej identity, hrdosti a vzdelania. To posilňovanie je potrebné ako málo čo. Ale zdola, podporou regionálnej výchovy s množstvom pozitívnych príkladov z bezprostredného okolia. Úspech sa nedá nariadiť a hrdosť a sebavedomie nemôžu stáť na manipulovaní vlastnej povesti. Pravda je nepríjemná v tom, že napokon síce nemusí zvíťaziť, ale určite sa ukáže.

Stano Bellan

Prebrané s dovolením Grafie SK, vydavateľa Novín pre grafický priemysel.

Stano Bellan
Nils, Holgersson & Bellan
kreativita, komunikácia, texty