Odvážny grafický dizajn Jozefa Ondríka

Prácu slovenského grafického a web dizajnéra Jozefa Ondríka si už všimli aj zahraničné internetové stránky. Nie je to ale nič prekvapujúce. Jeho osobné projekty, ale aj komerčné práce, sú plné odvážnych nápadov.

Dvadsaťsedemročný Ružomberčan, momentálne pôsobiaci v anglickom Manchestri, rád testuje možnosti v grafickom dizajne. Niektoré práce môžu na prvý pohľad budiť dojem, že sú iba výsledkom náhodného spájania protikladných prvkov. Ondrík však náhodu v tvorivej činnosti odmieta, označuje ju iba za neznalosť. Práca so základnými geometrickými tvarmi, fotografiami a písmami, ktoré sú deformované a následne opäť spájané v nových súvislostiach, prináša v tomto prípade premyslený, funkčný dizajn, ktorému nechýba vtip.

Jozef Ondrík spolu s grafickým dizajnérom Zdenkom Kvasnicom vedie pražské Studio 123. Po roku fungovania a získania stabilnej klientely sa z kreatívneho štúdia stala regulárna firma. Dnes v jej portfóliu okrem iného nájdeme publikácie pre architektonické štúdiá, katalógy k výstavám alebo filmové plagáty. Medzi klientov Studia 123 patrí napríklad Volkswagen alebo IKEA.

Spolu so Zdenkom Kvasnicom stojí Ondrík aj za štúdiom Deep Throat. Je to projekt slúžiaci skôr k realizácii menších zákaziek pre klientov, ktorí vedia oceniť netradičné spracovanie propagačných materiálov.

S Jozefom Ondríkom sme sa porozprávali o jeho prístupe k práci, štúdiu na prestížnej škole v Holandsku, ale aj plánoch do budúcnosti.

Popíš nám Studio 123.
Studio 123 bolo spočiatku myslené ako vtip. Cieľom bolo vymyslieť projekt, ktorý by bol komerčne úspešný a zarábal nám so Zdeňom na autá…

Samotný názov je úmyselne vyprázdnený – štúdio s názvom Studio v spojení s číslovkou 123, ktorá je ako vystrihnutá z najbežnejších, najľudovejších služieb alebo inzertných letáčikov zo schránok.

Štúdio tvoria traja stáli členovia (Ondrík, Kvasnica, Jan Pagáč – programátor/developer) plus naša nová výpomoc – ruská ilustrátorka, momentálne žijúca v Prahe, Yulia Yakushova. Podľa potreby spolupracujeme aj s niekoľkými ďalšími externistami. Spočiatku sme boli zameraní hlavne na tvorbu webových stránok, dnes je naše portfólio oveľa širšie. Máme vlastný systém administrovania stránok, Zdeněk vyvíja projekt, ktorý sa venuje flexibilnej práci textov v rôznych digitálnych médiách. Poskytujeme aj konzultácie, vytvárame koncepty… Zjednodušene by sa to dalo charakterizovať ako dizajn + technológia.

A ako by sa dal zjednodušene popísať projekt Deep Throat Studio?
DTS hlavne netreba zbytočne analyzovať. Celé to vzniklo ako bakalársky projekt Zdenka Kvasnicu a Mareka Ehrenbergera. Neskôr, po mojom príchode, sme so Zdeňom začali brať projekt vážnejšie.

Deep Throat Studio sa od Studia 123 líši veľkosťou a typom zákaziek. Studio 123 má niekedy na projekte 5-6 ľudí. Proces a deľba práce vyžadujú úplne iný prístup alebo čas ako pri Deep Throat Studio, ktoré je väčšinou o boji môjho so Zdeňovým egom. V Deep Throat ide aj o to, koľko software, médium a klient unesie.

Existujú nejaké tvorivé zásady, ktorými sa vo svojej práci riadiš?
Žiadne veľké zásady nemám. V štúdiu možno je pár neviditeľných pravidiel ako „Nikdy nepracujeme pre niekoho, ale snažíme sa pracovať spolu s niekým“. Radi prijímame zadania, ktoré sú pre nás výzvou (viem, že toto je klišé, ale je to tak!). Snažíme sa zlepšovať s každým ďalším projektom a neustále byť otvorení novým podnetom.

Akú úlohu v tom zohráva náhoda?
Nie som človek náhody. S náhodou to vidím ako filozof Spinoza, ktorý tvrdil, že náhoda neexistuje, je len prejavom neznalosti určitého javu. Čo sa týka prístupu k projektu, je skôr racionálnejší, možno niekedy až nudný. A práve preto, že ja sám som asi veľmi nudný človek, som sa spojil so Zdeňom, ktorý je plný vtipu, a tým to vyvažujeme. Cesta k cieľu sa však vždy mení v závislosti na type projektu a klientovi.

Vtip a nadhľad je teda pre teba v reklame dôležitý…
S iróniou, nadhľadom a humorom so Zdeňom pracujeme často. Vieme, že dnes sa možno viac nosí vážnosť a kritický prístup, no ten je občas pre nás neosobný, strnulý a vždy nedokáže reagovať tak priamo či pohotovo ako vtip. Navyše, ako dizajnérov nás formovala generácia osobností ako Petr Babák a Aleš Najbrt alebo štúdiá ako Non-Format či Hort. V ich tvorbe sú tieto prvky citeľné.

A čo písmo? S ktorým pracuješ najradšej?
Toto je zákerná otázka, na ktorú ideálnu odpoveď nemám. Líši sa to z projektu na projekt. Často však začínam na tom istom – Helvetica alebo Times New Roman. Mám pocit, že tie písma už čas overil a ich použitím nie je čo pokaziť. Mám dokonca pocit, že nepodliehajú času a nie sú len otázkou trendu. Na druhej strane dokážu byť obidva tieto typy nudné, sterilné a neosobné.

Momentálne pôsobíš aj v anglickom Manchestri. Čo ťa tam priviedlo?
Viac ako pôsobením by som to nazval žitím. Nie som tam súčasťou scény ani žiadnej komunity. V podstate poznám dve grafické štúdiá a pár študentov dizajnu a typografie.

Presťahoval som sa v septembri minulého roku prevažne z dôvodu byť nablízku mojej priateľke, ale takisto z dôvodu zmeny prostredia a poznania nového. S priateľkou máme prenajatý byt, v ktorom pracujem. Čo sa týka projektov, tak môj a Zdeňov plán bol, že v UK nájdeme nových klientov. To sa mi zatiaľ veľmi nedarí napĺňať. Doteraz sme mali totiž toľko práce, že nebolo času ani na predĺžený víkend, nieto na zháňanie nových klientov.

Nie je to však tvoja prvá skúsenosť v zahraničí. Okrem strednej Školy úžitkového výtvarníctva v Ružomberku a Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne si študoval grafický dizajn aj na Gerrit Rietveld Academie v Amsterdame. Ako ťa táto skúsenosť ovplyvnila?
Na GRA je veľmi špecifický typ výučby. Mení sa to z roka na rok, podľa toho, akých lektorov dostaneš. Zložením je to tiež veľmi rozmanité. Študujú tam ľudia z rôznych krajín, ich vek sa pohybuje od 18 do 27 rokov. Niektorí tam prišli rovno z gymnázia, iní majú za sebou Master´s degree z filozofie, ďalší, tak ako ja, absolvovali nejaký ten rok štúdia grafického dizajnu na inej škole.

Rietveld bola pre mňa hlavne veľká škola života. V prvom rade mi dala výborných vyučujúcich a kolektív spolužiakov, ktorí ma toho naučili veľa v ostrých argumentačných diskusiách. V mnohom ma takto motivovali k zdokonaleniu sa osobnostne, intelektuálne, ale aj prakticky. Škola má otvorené dvere pre každého a jej filozofia mnohonázorovosti a otvorenosti by podľa mňa mohla ísť príkladom školám na Slovensku alebo v Česku.

Je nejaká pracovná výzva – projekt, do ktorého by si sa rád v budúcnosti pustil?
Ja moc do ďalekej budúcnosti nehľadím, ale výzvy mám osobné aj pracovné. Rád by som sa zlepšil v písaní, a preto veľa čítam. Zo zákaziek pomaly nakupujem techniku a amatérsky tvorím hudbu. Rád by som konečne dokončil svoje písma a skúsil ich distribuovať.

V štúdiu máme výzvu vo forme „sprofesionalizovania“ nášho prístupu k projektom a službám, ktoré ponúkame, a rozšíriť portfólio dizajnu a technológií viac mimo Česka a Slovenska.

Výber z prác Jozefa Ondríka + práce Deep Throat Studia: