O priateľstve

Starneme a napriek veku už dávno nezomrel žiadny môj priateľ, ani ja som nezomrel nikomu z nich. Ak niekto tušíte sentiment, možno viete viacej ako ja, lebo ja v tejto chvíli netuším, kam sa to uberie. Viem len, že mi na fejzbúku pristálo dosť žiadostí o priateľstvo a ja začínam byť z toho nejaký nesvoj. Nikdy som to nepovažoval za tak jednoduché…

Náhody asi skutočne neexistujú, pretože práve sa mi za chrbtom ozval hrdina seriálu Finder: Ako môže mať niekto štyri sto priateľov? – Pravdepodobne nie som jediný, komu sa to zdá ako importovaná zdvorilostná blbosť, ktorú nikto nemyslí vážne. Ja to vážne myslím. Pred viac ako tridsiatimi piatimi rokmi som napísal prvú takmer esej s rovnakým názvom, ako dnešný text. Dostal som za to prvé autorské ocenenie a pamätám si z toho sotva dve vety. Úplne dokonale však i teraz vo mne ožíva ten pocit, ktorý som mal v sebe pri písaní. Neviem, či som ešte niekedy niečo myslel tak vážne a zodpovedne ako to, čo som o priateľstve napísal vtedy. A potom človeku rad za radom pristávajú správy, že niekto žiada, aby si ho pridal k priateľom. Nejde to nejako. Problém je v tom, že slová strácajú na vážnosti. Nie len pojmy, ale celé vyjadrenia i komentáre. A šíri sa to ako epidémia. Navyše sa musíme učiť čítať v komentároch a informáciách, aby sme zistili, čo znamenajú. Dosť nás to vychováva k cynizmu a pochybnostiam, že skutočne počujete dobrú správu.

Spomínam si, ako za socializmu takmer pravidelne nastupovali kampane, ktoré vychvaľovali zdravosť rastlinných olejov a škodlivosť masti a neskôr zase naopak a ľudia podľa toho spoľahlivo vyrozumeli, čoho bude vzápätí nedostatok. Podobne keď sa dnes objaví správa o poklese počtu nezamestnaných, čaká sa už len na odhalenie o tom, ako k tomuto výsledku príslušný úrad dospel. A hľa – ukáže sa, že medzi nezamestnaných sa už nerátajú napríklad tí, ktorí sú zapojení do aktivačných prác, pretože im to tí, ktorí ich potom spočítavajú, nakázali pod hrozbou odobratia podpory. To je krásne samohojivé. Politickú a hospodársku stránku opomeňme. Ide len o to, že niekto niečo myslí, iné povie, my to iné počujeme a súčasne vieme, že si to máme preložiť a vyložiť inak. Účastníci hry radšej riskujú, že konečný výklad bude skreslený, než by sa ľudia začali baviť priamo… Teraz ma až striaslo, keď som si predstavil, akému monštru práve pomáham na svet. Predstavil som si noviny, v ktorých by bolo všetko napísané otvorene a naplno, správy v televízii, ktoré by nás nemilosrdne informovali o pohnútkach svetovej politiky alebo o tom, komu sme skutočne pomohli posledným konvojom charitatívnej pomoci. Vôbec neviem, či by sme to množstvo beznádeje a tie straty ilúzií dokázali uniesť. Ako by to bolo, keby museli budúci nahradiť súčasných a zase by hovorili plnú pravdu až by sme, ako hovorí môj priateľ Miloš, nechceli byť „súčasťou tohto sveta, nevoliť, nehovoriť a nepočúvať, netriediť odpad“. To všetko len preto, že slová a myšlienky neznamenajú to, čo znamenali kedysi. A možno ani neznamenajú to, čo budú znamenať onedlho. Ale už by som do toho nerýpal. Jednoduchšie bude ostať pri tých niekoľkých starých priateľoch, ktorých poznáme tak dobre, že už sa nám neoplatí navzájom nič na seba hrať.

Stano Bellan

Prebrané s dovolením Grafie SK, vydavateľa Novín pre grafický priemysel.

Stano Bellan
Nils, Holgersson & Bellan
kreativita, komunikácia, texty