Linotype – The Film

Predstavte si, že máte tridsať a práve ste vynašli niečo, čo zásadným spôsobom zmení svet papiera a tlačeného textu. Ako to už s veľkými objavmi býva, často zostávajú dlho nedocenené. Vynález Ottmara Mergenthalera aj samotný nemecký hodinár sa však všeobecného uznania nedočkali dodnes. Teraz sa však možno všetko zmení. Trojica nadšencov sa rozhodla o tomto stroji natočiť celovečerný dokument.

Jednoducho komplikovaný

Linotype je (bez väčších pochybností) najkomplikovanejší mechanizmus, aký sa kedy zrodil v hlave vynálezcu a následne sa dožil i samotnej realizácie. Paradoxné, že práve tento komplikovaný stroj bol kľúčom k zjednodušeniu a (predovšetkým) zrýchleniu procesu ručného skladania jednotlivých písmen do slov, viet a riadkov, z ktorých následne vznikli strany. Pôvodná úmernosť „minúty za riadok“ sa zmenila na „riadky za minútu“.

Napriek tomu, že v názve filmu je práve tento vynález, nie je Linotype tým prvkom, ktorý je kľúčový pre rozvíjanie deja dokumentu. Rovnako sa tvorcovia príliš nezameriavajú ani na osobu Ottmara Mergenthaler a jeho odkaz, i keď mu touto cestou vzdávajú hold. Nemecký vynálezca zomrel na tuberkulózu ako relatívne mladý (mal 44 rokov) a stroj, akokoľvek fascinujúci, nedokáže porozprávať svoj príbeh. Sú to ľudia, kto nám ho povie.

Ako sa rodí príbeh

Rozprávačom sú práve operátori, ktorí s Linotypeom pracovali desiatky rokov. Za ten čas im nepochybne prirástol k srdcu. Práca s Linotypeom nie je nijak jednoduchá a aj to je teda niečo, v čom sú títo chlapíci vzácni. Prežili s ním dobré i tie horšie časy. Skvelé na nich je to, že vo chvíli, keď sú pred kamerou (a možno i potom), neuvedomujú si jedinečnosť svojich svedectiev, ktoré nám postupne viac a viac pomáhajú pochopiť.

Filmári sa skrátka objavili na prahu ich domova s otázkou, či by boli ochotní podeliť sa o svoju časť príbehu. Vďaka tomu sú rozhovory s nimi prirodzené a príjemne civilné. Máte pocit, že s nimi len tak sedíte a oni rozprávajú iba vám.

 „Je to tá najkomplikovanejšia vec, akú som kedy videl a zároveň tá, s ktorou bola najväčšia radosť pracovať.“

Notoricky známy New York Times vychádzal po dobu 80 rokov práve vďaka tomuto zariadeniu (Linotype vyradili v roku 1978). Jeden z protagonistov dokumentu, Carl Schlesinger, ktorý v redakcii pôsobil 35 rokov spomína na chvíle, kedy sa s ním lúčili a vybavuje si prípitok: „Na včerajšok – zbohom minulosť, vitaj budúcnosť.“

Napriek predošlým riadkom a nostalgickému dojmu z nich, nie je tento film žiadne melancholické spomínanie na staré zlaté časy. Autori sa vyvarovali tohto feelingu i tým, že clivé blues nechali na polici.

Hlavne žiadne slzy

Záver filmu túto filozofiu len upevňuje. Jeden z operátorov je nútený vzdať sa svojho exemplára Linotypeu. Po neúspešných pokusoch predať ho, či odovzdať múzeu sa rozhodne odviezť stroj na šrotovisko. Scéna, kedy sa s ním lúči a obzrie sa, aby videl ako obrovský mechanizmus rozdrví jeho starého „parťáka“, by mala byť podčiarknutá motívom hraným na husliach a klavíri. Aspoň tak to býva zvykom.

V skutočnosti sa však situácia vyvinie celkom iným smerom. Linotype vzdoruje úderom drviča s neobyčajnou húževnatosťou, akoby on sám chcel dať najavo, že tam nepatrí a že sa len tak ľahko nedá. Celý výjav pôsobí teda v konečnom dôsledku skrz-naskrz humorne, aj vďaka tomu, že nikto z prítomných sa nemôže zdržať smiechu.

Režisér, 29 ročný Doug Wilson, nie je ani náhodou odborníkom v oblasti tlače či tlačiarenských zariadení. Práve preto je jeho dokument natočený sviežo a je hnaný vpred túžbou po poznaní. Túžbou, ktorá je vlastná samotnému tvorcovi a ten ňou „infikuje“ i nás.

Pozrite si trailer na tento jedinečný dokument:

www.linotypefilm.com