Čím nevoňajú čítačky kníh

Mohol by som jednoducho napísať: „papierom a tlačou“, a bolo by. Lenže by to nebola celá pravda i keď práve papier s rozdielnymi hrúbkami, váhou, uzavretosťou povrchu, odlišným zložením i dezénom je kontaktnou plochou, cez ktorú sa vydavateľ dostáva čitateľovi do podvedomia. A celé to má váhu. Niektoré knihy tak veľkú, že potrebujú stojan. Na rozdiel od čítačky otváram knihu ako malé divadlo, v ktorom sa odohráva všetko, čo autor práve opisuje alebo kam ma vedie obraz.

Knihy voňajú tým, čo chcete. V antikvariátoch navyše všetkým, s čím sa na svojich cestách stretli. Niektoré vytlačené tak ďaleko, že v čase kedy vyšli, tam bol z tohto mesta len málokto, niektoré vytlačené krajinách, ktoré už dávno neexistujú. Stoja bok po boku poznačené vzťahom som svojimi majiteľmi, po ktorých ostal pot, niekedy fľaky od milovaných nápojov, zahnuté rožky, poznámky na okraji, záložky, zabudnuté pohľadnice… Zvláštnou kategóriou sú venovania, ktoré príbehy spájajú a vetvia. Veta Milému příteli Mikoláši Alšovi na památku Alois Jirásek vás naraz dostane do trojuholníka, ktorý práve vrcholí vo vašich rukách.

Je pochopiteľné, že veľmi staré knihy, prvé vydania či posledné známe kusy titulov sú objektmi obrovského záujmu zberateľov a zodpovedajú tomu ceny. Milovníci kníh však často vyhľadávajú konkrétne vydania pre ich výnimočnú grafickú úroveň, knihárske spracovanie či ilustrácie najlepších  výtvarníkov. Toto je presný opak toho, čo od kníh požadujú užívatelia čítačiek.

Nie je to však len o vzácnosti a katalógovej hodnote. Raz som kúpil v jednom antikvariáte na Morave taký komín asi storočných kníh nemeckých romantikov po päť korún kus. Je to v origináli, švabachom, ale tie dosky a väzba! Na doskách hlboký reliéf s portrétmi všetkých tých Schillerov v strede. „Bože, kam to dám?“, preletelo mi hlavou, ale dostal som nápad, že z toho nechám v knihárskej dielni vyrezať knižný blok a nechám si do tých dosiek vyrobiť čisté na poznámky. Je to už asi pätnásť rokov. Komín nemeckých romantikov sa týči na okne pred mojím písacím stolom a stal sa podstavcom pre router. Nikdy som nenašiel odvahu siahnuť na ne s pôvodným úmyslom.

Keď bola naša Mini ešte malé šteňa, ležal som často na zemi a písal si poznámky atramentovým perom. Ako samonavigačná strela kopírovala nosom stopu písma. Dodnes nevie čítať (čo je jedna z mála vecí, ktoré ju odlišujú od človeka), no i tá maltézska fenka úplne jasne chápe, že písmenká majú aj iné lákadlá ako obsah, daný ich vyskladaním. Chápem, že vývoj sa bude uberať ďalej praktickou a low-costovou cestou otesávania kníh až na úroveň holej informácie. Bohužiaľ, cieľová skupina je dosť veľká. V tomto prípade ale mínus jeden. Jednoducho – toto mi nevonia.

P.S.: Ak by stále nebolo jasné, v čom je rozdiel, pozrite si, prosím, článok na stránke Bostonskej verejnej knižnice http://foreedge.bpl.org/.

Prebrané s dovolením Grafie SK, vydavateľa Novín pre grafický priemysel.

Stano Bellan
Nils, Holgersson & Bellan
kreativita, komunikácia, texty