Sans Serif. Preč s pätkami! – dejiny typografie VII.

Prvýkrát bolo takéto písmo použité v roku 1816 Williamom Caslonom IV. Veľmi rýchlo si získalo obľubu po celej Európe i v Amerike, vyskytujúc sa pod rôznymi menami ako „grotesque“ a „sans serif“. Aj keď zo začiatku nebolo so sans serifom všetko také dokonalé.

Písma typu Sans Serif vznikli na začiatku 19. storočia. Pomenovanie, ktoré dostali, vychádzalo zo skutočnosti, že ich znaky neobsahujú žiadne zakončenia, ktoré by presahovali línie hlavných ťahov. Tento názov má zároveň čiastočne korene i v mene iného druhu písiem – serif. Tie sú presným opakom sans serifov, pretože obsahujú pätky.

Tradícia využívania pätiek mala celkom pragmatický pôvod. Pisári pri svojej práci využívali brká a tie nedokázali zanechať čistú linku. Iným dôvodom bolo i to, že serify pomáhali pri čítaní tým, že viedli oko po jednotlivých riadkoch. Možno teda hovoriť o písmach typu serif ako starosvetských, s hlbšou tradíciou a historickými koreňmi, kým sans serify predstavujú moderný, nový prístup k tomu, ako by malo písmo vyzerať.

Ako to už so všetkým novým býva, aj táto novinka si zažila svoje horké chvíle. V prvých okamihoch svojej existencie vyvolalo sans serif zväčša negatívne reakcie. Mnohí ľudia boli príliš privyknutí na čítanie pätkových textov. I tu možno hľadať zdroj pomenovania grotesque, groteskný. Všetky veľké písmená od A po Z mali teraz podobnú šírku. V praxi to znamenalo, že znaky ako napríklad B a E boli užšie, kým T a M sa stali širšími. Nové písmo bolo využívané výlučne v titulkoch a nadpisoch. Telový text sa stále sádzal tradičnými serifovými písmami. Takýto stav pretrval sto rokov. Až po druhej svetovej vojne sa stalo skutočnosťou, že sans serif písmo začalo meniť tvár tlače a publikovania textu.

Počas obdobia 20. rokov dvadsiateho storočia sa vyskytlo viacero pokusov, ktorých snahou bolo zmeniť tvary jednotlivých znakov v rámci abecedy. Ľudia experimentovali s dĺžkou, alebo sa napríklad pokúšali zostaviť písmena iba z liniek a kruhov. Druhá svetová vojna však znamenala pre vývoj nových písiem – ostatne ako pre mnoho iných kreatívnych odvetví – prestávku. Výnimkou bolo Švajčiarsko, kde práce pokračovali.

Namiesto využívania písiem, ktoré tu už boli (ako Elbar či Futura), začalo sa obdobie znovuobjavovania sans serifov z konca predošlého storočia. Po vojne, v päťdesiatych rokoch, sa už vytvárali písma v duchu tohto konceptu. Nové písma boli silne založené na kontrastnom striedaní tenkých a hrubých línií a na mierne hranatých ováloch. V porovnaní s malými písmenami boli veľké znaky výrazne menšie. Medziznakové medzery sa taktiež skresali, aby boli písmená bližšie pri sebe. Túto zmenu umožnila práve absencia pätiek, pretože tie si vyžadovali extra miesto v rámci znaku. Pretože sa ľahšie čítajú na obrazovke než serifové písma, vyskytujú sa primárne práve v tejto sfére.

V súčasnej dobe sa písma sans serif stále tešia veľkej obľube. Využívame ich prakticky denne a sú všade okolo nás. Na informačných materiáloch i v magazíne, ktorý máme (možno) v taške alebo na stole.