Peter Ďurík. Typografický puritán, ktorý rád pracuje na hrane

Prednedávnom sme vám priniesli profil slovenského knižného grafika Petra Ďuríka. Teraz je čas podeliť sa s podnetnými názormi a postrehmi samotného tvorcu. Dozviete sa, čo si Peter Ďurík myslí o súčasnom knižnom a grafickom dizajne, práci mladých grafikov, ale aj to, aké boli v období po Pražskej jari príležitosti konfrontovania sa so svetovou scénou.

„Vďaka“ železnej opone toho veľa vidieť nebolo. Aké boli možnosti porovnávania vašej tvorby s tou v zahraničí?

Nebolo to také hrozné. Kto chcel, našiel si možnosť spoznať špičkovú svetovú knižnú a propagačnú tvorbu. Počas štúdií som chodil do knižnice SNG a požičiaval Gebrauchsgrafik alebo Graphis. Oba časopisy boli orientované na komunikačný dizajn, reklamu, fotografiu, interaktívny dizajn a iné konštrukcie spojené s grafikou.
Neskoršie som odoberal vynikajúci poľský časopis Projekt, ktorý bol viac orientovaný na voľnú tvorbu. V tom čase tiež vychádzal pre štáty socialistického tábora medzinárodný štvrťročník pre aplikovanú grafiku – Interpressgrafik.
V neposlednom rade to bol odborný časopis Typografia, kde sa okrem noviniek v polygrafickom priemysle vždy našlo pár strán venovaných nášmu, ale aj zahraničnému grafickému dizajnu.
Ako výtvarný redaktor som mal možnosť navštevovať medzinárodné knižné veľtrhy v Lipsku, Moskve, neskoršie aj vo Frankfurte. Najradšej som mal ten v Lipsku. Jeho pravidelnou súčasťou boli skromné stánky nemeckých knižných grafikov, kde ponúkali svoje originálne výtlačky grafík a autorské knihy. Tam som sa prvý raz stretol aj so skutočnými bibliofíliami. Nikdy nezabudnem na tie krásne knižné dielka… V Lipsku som tiež konfrontoval československú knižnú tvorbu s tou svetovou. A nehrali sme druhé husle vďaka takým osobnostiam, ako napr. Hlavsa a Kopřiva. Kvalitu tlače a adjustáž západnej produkcie sme nahrádzali väčšou nápaditosťou a oku lahodiacim typografickým kumštom.

Na začiatku deväťdesiatych rokov, v čase nástupu počítačov, ste povedali: „Obdobie, ktoré nás čaká, určite obmedzí množstvo príležitostí pre knižných výtvarníkov. Kniha bude musieť bojovať o svoju priazeň ďaleko skromnejšími prostriedkami, ako to bolo doteraz. Táto doba však ponúkne ,iné výtvarné možnosti‘, preto to bude obdobie akýchsi ,lustrácií‘ kvality názorov na krásnu knihu či už samotných výtvarníkov, ale aj čitateľov.“ Splnila sa táto predpoveď? V akej situácii sa nachádza knižný dizajn dnes?

 Je to tu. Kniha sa stala tovarom. Komercia nesmiernym spôsobom poznačila a ovplyvnila výrobu knihy. Začala určovať, čo je dobré a čo je zlé. Kto nebol ochotný prispôsobiť sa, bol z kola von. To, čo ma spočiatku rozčuľovalo a snažil som sa s tým popasovať, dnes beriem ako nutnú realitu v duchu bonmotu Petra Glocku st.: „Angelika, ty patrónka pôvodnej slovenskej literatúry.“ Na vysvetlenie – aby mohli vyjsť knižky pôvodnej slovenskej tvorby, na to musia zarobiť úrovňou pokleslé, no komerčne úspešné tituly. Náročnejšia kniha potrebuje sponzorov a z toho vyplýva plnenie ich požiadaviek v duchu – nie je pekné, čo je pekné, ale čo sa komu páči. Snaha nebyť zajatcom želaní tých ostatných ma donútila otvoriť dvere na Knihárskej dielni Ľudmily Mlichovej a začať robiť bibliofílie. Žiadalo sa mi robiť knihy podľa vlastných predstáv, bez diktátu trhu a podmienok vydavateľa.
Klamal by som, ak by som nepriznal, že prichádzajú na pulty krásne knihy z dielní mladých grafických dizajnérov. Nástupom počítačov nastala možnosť vytvárať úpravy doma za stolom a mlaďasi sa toho ujali plným náručím, nájduc zmysel svojho uplatnenia. Rôzne granty podporujúce vydávanie pôvodnej slovenskej tvorby dávajú knihám a ich tvorcom šancu povýšiť tento priemyselne vyprodukovaný tovar na úroveň diela – originálu – zodpovedajúcemu náročným kritériám voľnej tvorby. Škoda, že niekedy v snahe zaujať zabúdajú na základnú vec knižného úpravcu. Urobiť knihu dobre. To znamená poskytnúť dokonalú čitateľnosť a prehľadnosť. A čo je pre mňa absolútne nepochopiteľné – snaha negovať časom overený odkaz minulosti. „Poručíme větru, dešti“ tu už raz bolo a vieme, ako to dopadlo.

Čo potrebuje knižný obal, aby zaujal? Je to len jednoduchosť a zároveň dôvtipnosť, vďaka ktorým kniha „vyčnieva z regálov“ plných povrchne zhotovených prebalov s nepodarenými písmami a nevhodnými fotografiami? Je toto obdobie grafického minimalizmu? Minimalizmu v dobrom aj v tom zlom slova zmysle?

Nepoznám recept a myslím si, že ani neexistuje. No o čom som presvedčený, že zadávateľ ̶ vydavateľ už výberom grafika určuje, koho následne obal vo výklade osloví. Zjednodušene povedané, niekomu stačí typograficky minimalistická informácia na obálke, iní potrebujú upútať zdobnosťou. Je samozrejme v rukách dizajnéra, ako sa s problémom vyrovná – ani jedna, ani druhá verzia nemusí byť zlá.
Moja práca na knihe často začína hraním sa s jej názvom. Výberom najvhodnejšieho písma pre tú-ktorú skupinu písmen môžete rozbehnúť celú ďalšiu prácu k úspešnému výsledku. Naopak, zvolením nevhodného typu môžete uškodiť nielen svojej práci, ale aj reputácii použitej abecedy.

Rozdeľujete svoju tvorbu na profesionálnu a voľnú? Alebo tam bolo vždy isté prepojenie, harmónia, ktorá vás nepriviedla ani k zamýšľaniu sa nad týmto delením.

Ak sa chcem venovať voľnej tvorbe, musím zvládnuť tú profesionálnu – rozumiem úžitkovú. Inak povedané, robiť v určitej profesii, znamená porozumieť jej podstate a funkcii, osvojiť všetky jej pravidlá, storočiami modifikované a vylepšované. Znalosť a dodržiavanie takýchto základných pravidiel zabraňuje nedbanlivosti a prehnaným pokusom variability. Pre voľnú tvorbu sa však nesmú stať zábranou. Úsilie o nové a účinné snahy voľnej typografie si zaslúžia podporu aj vtedy, ak sa presadzujú až za hranicami pravidiel.
V súčasnosti vidíme mnoho príkladov zotierania hraníc medzi výtvarným a úžitkovým. Tu je na mieste rozlišovať, o ktorú typografiu ide. Knižnú či propagačnú? Jedna by mala byť trvalo akceptovateľná, tá druhá musí upútať v danom čase.
Rokmi overený kánon úpravy kníh ovplyvňuje predovšetkým rozvoj polygrafického priemyslu, možnosti tlače a v súčasnosti predovšetkým možnosť vytvorenia finálnej podoby úpravy doma na počítači. Je preto prirodzené, že grafickí dizajnéri hľadajú aj iné formy úprav textu. Najmarkantnejšie je to v oblasti propagačnej tvorby, ktorá tak, ako dáma, ktorá chce upútať, sleduje trendy najnovšej módy. Účinok originality tu spĺňa svoju úlohu. Tým nechcem povedať, že úroveň a poslanie propagačnej grafiky patrí do inej kategórie, ako je knižná. Sám som jej veľkým fanúšikom a rád v tejto oblasti pracujem. Každá z nich má diametrálne rozdielne poslanie. Prvoradou povinnosťou tej prvej je poskytnúť čo najlepšiu čitateľnosť.
Sám sa považujem za typografického puritána, napriek tomu ma provokuje práca s textom na „hrane“. Na hrane orezu knihy, na hrane roky pestovanej knižnej estetiky, až na hrane čitateľnosti. Naučil som sa dodržovať pravidlá a kánony knižnej typografie. Spoznal som istoty „zlatej strednej cesty“. Pri voľnej tvorbe ma to však neuspokojuje.

Kto z mladej generácie slovenských knižných grafikov vás svojou prácou oslovil naposledy?

Alexandra Deus. Jedinečnosť, nezapadajúca do tvorby dnešných „mlaďasov“, to sú knižné prvotiny tejto Slovenky žijúcej v Prahe. V súčasnosti tvorí na voľnej nohe. Jej práce potierajúce vlnu momentálne platiaceho minimalizmu ma očarili množstvom prekvapujúcich nápadov.