Peter Ďurík. Kreatívna hra s písmenami.

Ak ste pred pár mesiacmi navštívili výnimočnú výstavu Typografia a dizajn písma na Slovensku v bratislavskom Satelite, tak už poznáte aj tvorbu Petra Ďuríka. Jedna z významných a najaktívnejších osobností súčasnej slovenskej knižnej typografie (ale nielen jej) je však stále zároveň aj jednou z tých menej známych.

Kreatívny prístup rodáka z Martina je založený na práci s písmom. Či už ide o plagáty, logá alebo obálky kníh, sú to vždy typografické kompozície, ktoré sa stávajú základným, vo väčšine prípadov jediným, stavebným prvkom Ďuríkových prác. Výsledok tejto hravej výtvarnej tvorby však nikdy nepôsobí prehnane metaforicky. Sila jeho propagačných a knižných grafík tkvie v zrozumiteľnom a pútavom minimalizme.

Martinská fakultná nemocnica, značka, 1992

Už ako člen Skupiny 29, založenej partiou kamarátov počas štúdia na ŠUPke, dával Ďurík najavo svoju nekonvenčnosť a zmysel pre umelecký vtip. Partia spolužiakov (Vladimír Červený, Peter Ďurík, Michal Kuric, Juraj Lipták, Ľubomír Longauer) po vzore sebaoslavujúcich komunistov svoju činnosť zamerala na oslavu seba samých v zmysle sloganu: „Nech žije a prekvitá veľká a slávna Skupina Dvadsaťdeväť, zachovávateľka tradícií a nositeľka pokroku.“ Je zjavné, že mladíci na prahu dospelosti v tom mali jasno. Strojenosť a pretvárka doby im bola na smiech. Ako spomína Ďurík: „Vznik Skupiny 29 bol prirodzenou reakciou na pomery v štáte, predovšetkým na dianie v kultúre. Z nevinnej, čiastočne drzej výstavy piatich šupákov na zadnej strane prvomájovej tribúny sa zrodilo čosi, čo nás členov vyčlenilo, zároveň stmelilo a oslobodzovalo od pravidiel vtedajšej spoločnosti.“

Po štúdiu v uvoľnených šesťdesiatych rokoch však, žiaľ, nasledovali dobre známe udalosti. Obdobie po roku 1968 tiež mohlo znamenať nemožnosť konfrontácie so zahraničnou tvorbou. Kto však skutočne chcel, ten si cesty našiel. Ak máte na mysli Poľsko a ich inšpiratívnu plagátovú školu, tak ste sa trafili. Odborné magazíny z krajiny Henryka Tomaszewského a iných osobností propagačnej grafiky Ďurík dopĺňal štúdiom a poznávaním tvorby grafikov spoza hraníc železnej opony. K tomu treba pripojiť vášnivé diskusie počas stretnutí v bytoch kolegov ̶ kamarátov zo Slovenska a Čiech. Skupina 29 ostala aktívnou, a to aj vďaka vydávaniu samizdatu Občasník, v ktorom prostredníctvom literárnej a grafickej tvorby satirickým spôsobom reagovala na konvencie vtedajšej spoločnosti. „Spôsob myslenia, život a tvorba v rámci skupinového časopisu Občasník by sa dala prirovnať k existencii fiktívnej postavy univerzálneho českého génia Járy Cimrmana,“ spomína Ďurík.

Peter Ďurík je spájaný hlavne so svojím rodiskom. Mesto Martin sa nikdy neradilo k obyčajným okresným mestám. Naopak, kedysi bolo, okrem iného, aj celoslovenským vydavateľským a tlačiarenským centrom. Z polygrafického hľadiska za zmienku stojí Neografia – medzinárodne úspešná tlačiareň s bohatou históriou fungujúca dodnes.

V Martine tvorili istý čas svojich životov Martin Benka, Ľudovít Fulla, Vincent Hložník… Zoznam môže pokračovať Robertom Brožom, významným typografom, ktorý, rovnako ako Peter Ďurík, pracoval pre Vydavateľstvo Osveta.

Do interiérov vydavateľstva zameriavajúceho sa predovšetkým na medicínsku literatúru vstúpil po prvýkrát Ďurík ako zamestnanec v roku 1967. Najskôr ako technický, neskoršie už ako výtvarný redaktor. V rámci vydavateľstva Osveta sa Ďurík zviditeľnil predovšetkým úpravou jednotlivých titulov edície Sondy, ktorá približovala osobnosti slovenskej literatúry.

Július Noge: Martin Kukučín – Epik života / Život v epike. Prebal, frontispice, 1991

Popri zamestnaní v Osvete spolupracoval tiež s vydavateľstvami Mladé letá, Orbis pictus, neskoršie Buvik a Vydavateľstvom Matice slovenskej. Vzniklo tak množstvo titulov rôznorodej literatúry – od vedeckej cez detskú až po obrazové publikácie. Niektoré z kníh sa možno nachádzajú aj vo vašej domácej zbierke.

V predpočítačovej ére musel Ďurík ako typografický úpravca ovládať predpísanie rukopisu, obrázkov, vypočítanie rozsahu textu. Následne nalepením vysadených stĺpcov textu a obťahov obrázkov do zrkadla zalomenia vytvoriť podklad pre tlačiareň. V katalógu k jeho výstave Typografia z roku 1997 Ľubomír Longauer píše: „Pretože možnosti výberu typov v bežnej sadzbe boli obmedzené, vytváral mnohé typografické prvky fotografovaním predlôh písiem z rôznych vzorníkov, písmo samotné zväčšoval a kolážoval v rôznych veľkostiach, ťažil z ich kontrastu v kombinácii so sadzbou. Používal dobové písma, kolážoval ich typografickými dobovými dekoratívnymi ornamentmi, kombinoval s rukopismi, rytinami a fotografiami. Nimi vytváral rytmus knihy…“

Ďurík stál pri zrode festivalu amatérskych divadelných súborov Scénická žatva ako aj medzinárodného trienále Ekoplagát, vtedy jediného podujatia svojho druhu na svete. Pre jednotlivé ročníky festivalu aj trienále tvoril zväčša kompletnú vizuálnu identitu.

Pri navrhovaní logotypu pre výstavu Socha piešťanských parkov Ďurík charakterizoval jej podstatu vytvorením rôznych druhov písiem, upravených tak, aby svojou trojrozmernosťou prezentovali diela výstavy.

Tvorba grafických značiek, kreatívna hra s názvom, skratkou, iniciálami či jedným písmenom, je, ako Ďurík priznáva, jeho najobľúbenejšou.

V súčasnosti sa Peter Ďurík venuje predovšetkým tvorbe nízkonákladových kníh – bibliofílií. Podľa jeho slov týmto našiel „profesnú formu relaxu knižného dizajnéra.“ Medzi posledné unikátne diela patrí bibliofilské vydanie knihy Proglas. Za grafickú úpravu tejto prvej staroslovienskej básne získal v roku 2011 cenu v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska. Toto významné ocenenie získal za svoj život už niekoľkokrát.

V najbližších dňoch vám s Petrom Ďuríkom prinesieme aj rozhovor.

Zdroje:
Peter Ďurík – Typografia, grafický dizajn, Turčianska galéria v Martine, 1992
Peter Ďurík – Typografia, Turčianska galéria v Martine, 1997
Ľubomír Longauer – O sebe a svojej práci, Slovenské centrum dizajnu, 2009
turiec.sme.sk