Newyorské metro od Vignelliho s ľudskejšou tvárou?

Ktovie či na svete existuje kontroverznejší kúsok dopravného dizajnu. Snáď Fiat Multipla. Nech je ako chce, mapa newyorského metra, ktorú navrhol nedávno zosnulý Massimo Vignelli má už vyše štyridsať rokov. Od svojho vzniku striktne rozdeľuje ľudí na tých, ktorým sa páči a potom tých, ktorí vždy, keď ju vidia, hľadajú po vreckách zápalky. Max Roberts, nadšenec pre mapy systémov metra (áno aj takí existujú :)) možno prišiel s niečím, čo by sa dalo označiť za kompromis.V minulosti už pracoval na viacerých neoficiálnych diagramoch pre newyorské metro. V najnovšom dizajne čiastočne zachováva Vignelliho rukopis. Využíva geometrické stvárnenie jednotlivých štvrtí, Helveticu s prísnym kerningom a zhluky, ktoré sa navzájom dotýkajú. Zároveň však prináša niečo nové a vlastné.

V jeho interpretácii sa zdajú byť trasy jednotlivých liniek ako aj okolitá krajina zachytená na mape bližšia realite. To nebýva pri diagramových mapách tak celkom zvykom.

Otázkou zostáva, či by prácu ocenil samotný autor originálu. Massimo Vignelli bol totiž známy pretrvávajúcim presvedčením o statuse takmer dokonalého diela. Dopravný podnik v roku 2008 po konzultácii s ním urobil krok smerom k bežnému užívateľovi, ktorý je spokojneší, keď je voda modrá a Staten Island na mape.

Ukážka Robertsovej staršej práce

Na Maxa Robertsa však tieto úpravy rozhodne dojem neurobili. Podľa neho snaha o vyššiu mieru geografického realizmu zatlačili do úzadia silu a funkčnú jednoduchosť.

V jeho verzii však vidno tiež istý odklon od pôvodnej mapy – voda je modrá (dokonca modrejšia než u Vignelliho, a zeleň je tiež…. zelená). Max sa popasoval aj s najväčším problémom originálnej práce – umiestnenie staníc a dráh sa nezhodovalo so skutočnosťou.

Aby dokázal zachovať čitateľnosť mapy, no zároveň pridať na presnosti zobrazenia, rozhodol sa ako pomôcku využiť práve bežné mestské mapy ulíc. Zaujímavosťou je, že 45-stupňové uhly, ktoré Vignelli použil, nie sú práve najvhodnejšie pre New York. Tamojšie dráhy sú totiž širšie a preto k nim lepšie sedí uhol s hodnotou 30 a 60 stupňov.

Pôvodný a renovovaný dizajn z rokov 1972 a 2008

Je zaujímavé sledovať, ako štyridsaťročný koncept stále víri vody diskusií medzi prívržencami a odporcami a je zdrojom inšpirácie pre nové projekty dizajnérov. Hovorí to veľa o sile Vigneliho nezameniteľnému odkazu. Navyše, je možné, že ľudia sú konečne pripravení prijať jeho víziu viac ako kedykoľvek predtým. Podľa Joela Streeta z American Reader to súvisí s tým, ako sme čoraz viac obklopení abstraktnými technológiami. Postupne sa nám takýto pohľad na svet Vignelliho optikou nebude zdať už taký čudný.

zdroj: citylab.com