Návod na hľadanie myšlienok

Hovoril priateľ, že je po kríze. Nikto iný si to nevšimol, ale tvrdí, že to písali v novinách, tak to musí byť pravda. Ak to aj pravda nie je, nikto za toto nebude noviny žalovať. Nejde o krivé obvinenie ani o ublíženie na niečej cti. Vôbec stojí skutočne za povšimnutie ako si ľudia začali vážiť svoju česť a zakladať si na nej odvtedy ako je možné hodnotu takej cti vyjadriť konkrétnou sumou. Niekedy ma zaráža, že súd usúdi, že taká česť má napríklad hodnotu len jednej desatiny toho, na koľko si ju váži jej majiteľ a majiteľ je v podstate spokojný, že aspoň niečo. No, aby sme neodbočovali – nikto noviny žalovať nebude, lebo to nie je urážka, ale len praobyčajná lož.

A jedna lož sa v novinách stratí. Predovšetkým (ak nadviažeme na tému z minulého čísla) ak je pravda tiež relatívna. Extrémnym tvarom tohto tvrdenia je strašidelné „máme demokraciu a každý si môže hovoriť, čo chce“. Ako je možné, že veľkých myšlienok  zmocnia ľudia, ktorí v nich nájdu netušené možnosti zvrátených výkladov a záštitu pre konanie, pri ktorom lezie mráz po chrbte? Najviac bijú do očí sprievodné aktivity tiežaktivistov rôznych hnutí a tak kým niekto protestuje proti globalizácii, bankokracii či vojenským zásahom počas medzinárodných zasadnutí zodpovedných výborov a organizácií, vysvetľuje svoje stanoviská a požiadavky, ich „kolegovia“ (ktorí možno z veľkej časti ani netušia o čo práve ide) už veselo rozbíjajú výklady (väčšinou s niečím, čo sa zíde), prevracajú a zapaľujú autá a ak nie sú po ruke dlažobné kocky, hádžu po policajtoch niečo iné.

Na zmocnenie napokon ani nemusia byť tie myšlienky vôbec nové. Tí, ktorí myšlienky nevlastnia sa chopia hocijakej, v mene ktorej ju samu vykuchajú a zničia. Ak ste v osemdesiatom deviatom štrngali kľúčmi na námestiach, tak vám iste o niečo neskôr svitlo, že ste tam nestretávali ľudí, ktorí už o pár týždňov podnikali v najrôznejších biznisoch. Oni totiž nemali čas na také hlúposti, ako sú ideály. V podstate oni boli tí praví vizionári, pretože presne podľa obrazu existujúcich demokracií a slobodných trhov videli do budúcna a presne vedeli, po čom budú oslobodení ľudia prahnúť. Ľudia sú totiž ľudia a nech sa akokoľvek líšia národy svojimi charakteristickými vlastnosťami, ľudia chcú najprv mať a keď majú, tak chcú byť. Lenže väčšina dnes nemá a mnohí už v podstate ani nie sú. Často mi napadá socíkový vtip – Otázka na Rádio Jerevan: Budú v komunizme peniaze? Odpoveď: U niekoho budú, u niekoho nebudú. Tak sme, priatelia, dospeli na krok od vysnívaného komunizmu. Elektrifikácia je a ak by sme sa dobre poobzerali, tak soviety sa nájdu tiež. Len myšlienok a ideálov je akosi pomenej. Postrácali sme ich a tak ostáva len dúfať, že za nami niekto ide a ako sa tak pod tým všetkým hrbí, tak ich v na zemi v tom bodreli zase nájde…

Stano Bellan

Prebrané s dovolením Grafie SK, vydavateľa Novín pre grafický priemysel.

Stano Bellan
Nils, Holgersson & Bellan
kreativita, komunikácia, texty