Ľudovít Fulla a úžitková grafika

Poznáte ho ako jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej umeleckej maľby. Ľudovít Fulla sa ale takmer počas celého života venoval aj knižnému a grafickému dizajnu.

Diagonálne komponovanie, obrátená perspektíva, typografické ilustrácie… Rodený Ružomberčan koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov XX. storočia ponúkal niečo v slovenskej knihe, časopise či inej tlačovine nepoznané. V čase najväčšej progresívnosti zostal ale zväčša ignorovaný zo strany vydavateľov a kritizovaný kolegami. V mladom štáte Čechov a Slovákov prevládalo konvenčné nahliadanie na úpravu knihy a propagačného materiálu.

Fullu v začiatkoch živili hlavne ilustrácie do humoristického časopisu Dereš a menšie práce pre známych a ich známych. Až postupom času sa mladý Fulla dostal k vážnejším zákazkám od niekoľkých sympatizantov, ktorí chápali jeho novátorský prejav.

Z časopiseckej tvorby je jednoznačne najvýznamnejšia Fullova spolupráca so Slovenskou Grafiou (1929 − 1933), jedného z trojice časopisov o polygrafickom priemysle a úžitkovej grafike, ktoré vychádzali na našom území v prvej polovici XX. storočia. (Pred Slovenskou Grafiou to bola Slovenská grafika. Po Slovenskej Grafii zasa Slovenský typograf.)

Časopis mal podľa redakcie slúžiť „k povzneseniu grafického priemyslu na Slovensku, k propagácii krásnej tlače, k zušľachteniu úpravy plagátov a inzerátov, k povzneseniu komerčného tlačiva, k usnadneniu spolupráce umelcov s tlačiarňami, k uplatneniu moderných snáh výtvarných v grafickom priemysle, k budovaniu záujmu širokých vrstiev o grafické umenie.“¹ Odborné články od popredných slovenských a českých umelcov a teoretikov dopĺňali preklady textov zahraničných osobností z branže (napr. typograf Jan Tschichold).

Vo svojom najplodnejšom období v oblasti úžitkovej grafiky sa venoval aj úprave iných časopisov – Slniečku a Úsmevu venovaných deťom a tiež literárno-kritickému LUKu. V poslednom menovanom, tak ako aj na obálkach a stranách Slovenskej Grafie, uplatňoval vtedajšie umelecké tendencie vychádzajúce z konštruktivizmu a funkcionalizmu.

Ľudovít Fulla bol jeden z mála tvorcov, ktorý takmer nevyužíval vtedy tak populárnu fotomontáž. Fotografie nahradzoval hrou so základnými geometrickými tvarmi a líniou. Aj napriek experimentovaniu s formou však vždy kládol dôraz na dobrú čitateľnosť.

Fulla ešte ako študent upravoval spolu s kamarátom Mikulášom Galandom prvé dva ročníky DAVu – slovenského časopisu pre literatúru, vedu, politiku a umenie. Odbornou verejnosťou sú práve tieto ročníky označované za „prvé slovenské pokusy o modernú typografiu.“²

Jedna časť inšpiračných zdrojov, predovšetkým tá, ktorá spočiatku ovplyvnila Fullovu tvorbu, pochádza zo študijného obdobia na pražskej Vysokej škole uměleckoprůmyslovej (UPRUM). Vzdelával sa tiež popri škole. Až do neskorých nočných hodín trávil spolu s Galandom dni v knižniciach a kaviarňach, listovaním nielen v zahraničných časopisoch a knihách, ale napríklad aj v umeleckom časopise českej avantgardy RED. Ten sa stal hlavnou inšpiráciou pri ich práci na DAVe.

Napriek vplyvu západných avantgárd, českých výtvarných skupín alebo aj ruskej ikony ostával Fulla slovenským. Aj z jeho úžitkovografickej tvorby je jasne citeľný, najmä v neskoršom období, silný vzťah k tradičnej ľudovej kultúre, týka sa to predovšetkým ľudového ornamentu (ženské kroje, odevy kočovných cigáňov, výzdoba veľkonočných kraslíc…). Fulla na rozdiel od iných avantgardistov neodmietal tradíciu. Odmietal však, ak bola prezentovaná povrchne.

Zastavme sa ale ešte na chvíľu u dvoch kamarátov. Na umelecký rast spolužiakov z UMPRUM mali tiež veľký vplyv manifesty rodiacich sa avantgardných umeleckých smerov. Už vtedy v dvojici klíčili progresívne myšlienky, ktoré sa o pár rokov spredmetnili v súkromných listoch fullu a galandu. Trojdielne písomné dielo je mnohými označované za prvý umelecký manifest v (neveľkej) histórii slovenského umenia. Iní v ňom vidia skôr vzdelávací materiál v podobe občasníka vydávaného jeho tvorcami na vlastné náklady.

Poslaním dvoch samostatných čísel a jedného dvojčísla bolo prekonať nedostatok informovanosti o tendenciách v modernom umení. Na niekoľkých stranách vysádzaných výhradne minuskulami sa objavili texty prezentujúce nový vizuálny jazyk a opisujúce nové chápanie estetiky. Autori odmietali prázdny dekorativizmus, ale tiež snobský prístup k umeniu.

V súkromných listoch sa dvojica úžitkovej grafike, typografii venovala len okrajovo. Listy mali samotnou formou spracovania prezentovať modernú grafickú úpravu časopisu. Po teoretickej stránke má väčší význam Fullova úvaha Za dokonalou slovenskou knihou, ktorá vyšla v roku 1936 v časopise Slovensko. V texte uverejnenom v dvojčísle január/február sa nachádzajú aj nasledujúce slová: „Mylný je názor, že na patričné miesto zaradená ilustrácia v texte je dostatočnou výzdobou knihy. Akákoľvek dobrá a umelecky kvalitná ilustrácia, umiestnená bez primeranej úpravy do knihy, s nedbale vyriešenou proporcionálnou formou a s neprimeraným písmom pre technické kresby, skôr môže stratiť na svojej kvalite, ako pomôcť úprave a hodnote knihy.“
V časopise vydávanom Maticou slovenskou vyšlo Fullovi viacero článkov.

Fulla často menil svoj podpis, respektíve značku. Z obdobia spoločného tvorivého života Fullu a Galandu v bratislavskom ateliéri/byte v prvej polovici 30. rokov pochádzajú aj iniciály, ktoré sa nápadne podobajú na logo juhokórejskej spoločnosti. Logo, ktoré v LG Electronics používajú od roku 1995, má predstavovať usmiatu tvár.

Počas prvého slovenského štátu Fulla opustil svoje dovtedajšie pôsobisko – Bratislavu. Fašistickým štátnym zriadením bola jeho tvorba, tak ako tvorba mnohých iných modernistov, označená za zvrhlú. Už v 30. rokoch nadviazal spoluprácu s Maticou slovenskou, a to bol aj jeden z dôvodov, že si za svoje útočisko zvolil mesto Martin. Keďže maľbou sa v tom čase živiť nemohol, venoval sa predovšetkým novinovej ilustrácii a knižnému dizajnu. Pre matičné vydavateľstvo upravil viac ako 40 kníh.

V tomto období často pracoval s bielou plochou papiera ako plnohodnotným priestorom. Z písiem najčastejšie využíval Bodoniho antikvu. Nadväzoval tiež na ľudové umenie. Na obálkach kníh môžeme často vidieť napríklad kvetinové vzory.

Už v druhej polovici 30. rokov môžeme pozorovať vo Fullovej úžitkovografickej tvorbe odklon od abstrahovania a štylizácie skutočnosti. Ku geometrizmu a plošnosti sa neskôr vracal už iba ojedinele.

Okrem Matice v tomto období úzko spolupracoval aj s ružomberskou Obrodou, pre ktorú tiež vyzdobil niekoľko kníh.

Keď český výtvarník a pedagóg Josef Vydra založil prvú verejnú výtvarnú školu na Slovensku – Školu umeleckých remesiel (1928), jedným z jeho prvých rozhodnutí bolo, že svoj pedagogický zbor zloží z mladých slovenských a českých umelcov so zahraničnými skúsenosťami. Jedným z nich bol aj Ľudovít Fulla.

Úlohou školy bolo vychovávať kvalifikovaných pracovníkov – remeselníkov, nie umelcov – do výrobných podnikov. Fulla sa v ŠURke zaoberal hlavne propagačnou maľbou. Svojich študentov (maliari plagátov, štítov a reklám) usmerňoval v zásadách využívania geometrických tvarov, vďaka ktorým je možné dosiahnuť zvýšený účinok farieb.

ŠURka vytvorila potrebné zázemie pre rozvoj úžitkovej grafiky na Slovensku. Prax bola stavaná na úroveň teórie. Študentom boli napríklad sprostredkované spolupráce na zákazkách s existujúcimi firmami a inštitúciami. Svoje nápady realizovali v dielňach, experimentujúc pritom s rôznymi grafickými technikami.

Ešte pred druhou svetovou vojnou, potom, ako bola Škola úžitkových remesiel zrušená, mal Fulla v pláne založiť akadémiu výtvarných umení. Po rôznych intrigách zo strany kolegov však neuspel. Ako 47-ročný sa po vojne nakrátko vrátil do Bratislavy, keďže akadémia bola predsa len v roku 1949 otvorená a jemu ponúkli možnosť vyučovať predmet monumentálna maľba. Vysokú školu výtvarných umení však opustil po troch rokoch, keďže nesúhlasil s previerkami, ktoré organizovalo jej komunistické vedenie.

Ľudovít Fulla najmä vo svojich posledných rokoch zvykol zdôrazňovať, že vždy bol maliarom obrazov a všetko ostatné, dokonca aj ilustrácia, bola pre neho niečím vedľajším, doplnkovým, niečím, čím si kráti čas popri maľovaní. V prvej polovici 50. rokov by ho však maľba neuživila. Tak ako počas fašizmu, tak aj v období tvrdého stalinizmu bol obviňovaný, tentoraz z buržoázneho formalizmu. Venoval sa preto opäť ilustrácii a inej úžitkovej grafike, ktoré v danom období naposledy prevažujú nad maliarskou tvorbou.

Ilustroval, a už skôr v ojedinelých prípadoch aj typograficky upravoval, knihy slovenských popredných literátov. Popri Jesenského Pani Rafikovej (1950), Hviezdoslavovej Hájnikovej žene (1951) alebo Kalinčiakovej Reštavrácii (1952) sa vtedy do jeho portfólia dostávajú aj knihy od západných autorov Charlesa Dickensa a Henryho Fieldinga.

Ilustrácie pre dospelého čitateľa Fulla realizoval hlavne technikou perokresby. Pre jeho prejav bola charakteristická hustá spleť čiar vyhotovená čiernym tušom. V krutej, šedivej prvej polovici 50. rokov majú však rozsiahlejšie zastúpenie ilustrácie s jasavou, čistou farebnosťou pre deti.

V mladom veku dostal Ľudovít jedno z prvých vydaní Dobšinského Prostonárodných povestí. Čo mu na knihe prekážalo, bola strohosť bezfarebných sprievodných kresieb. Tam niekde začala aj túžba stať sa knižným grafikom. Túžba zničiť doslovnosť a neustále opakovanie sa – hlavné znaky ilustrácií a typografických úprav tých niekoľkých slovenských kníh, ktorá vyšli krátko pred a po vzniku prvej Československej republiky.

Fullove jednoduché, nestrojené kresby k prvej zbierke Slovenských rozprávok od Dobšinského vznikli v roku 1953. Pre prvé vydanie, v ktorom realizoval tiež prebal a väzbu, bolo charakteristické striedanie celostránkových akvarelových ilustrácií s polstranovými tušovými perokresbami. V kresbách sa často objavujú aj krátke texty s využitím písaného písma.

Vďaka reprezentácii krajiny po celom svete sa Fulla v uvoľnenejších šesťdesiatych vrátil na „oficiálnu“ scénu. Najmä po úspechu česko-slovenského pavilónu na svetovej výstave Expo v Bruseli 1958 si k nemu našlo cestu aj komunistické vedenie. Pochopili, že Fulla je zárukou kvality a inakosti, ktorá môže dobre vyčnievať medzi „kapitalistickým“ umením. Rehabilitácia jeho osoby vyvrcholila tým, že už za jeho života mu bola postavená galéria v Ružomberku, v ktorej mal zriadený aj byt s ateliérom.

V tomto období bola už úžitková grafika odsunutá na umelcov okraj záujmu. Až do konca života sa v ústraní vo svojej galérii venoval maľbe a klasickej grafike.

Za najvýznamnejšie práce v oblasti úžitkovej grafiky zo 60. a 70. rokov môžeme považovať vyhotovenie novej obálky, väzby a ilustrácií pre štvrté vydanie Dobšinského rozprávok z roku 1961 a druhú knihu Slovenských rozprávok z roku 1970.

Vyštudovaný knižný dizajnér stihol upraviť viac ako 140 kníh, navrhnúť množstvo plagátov, značiek či prospektov. Nemôžeme preto chápať knižný a grafický dizajn, na rozdiel od samotného autora, ako okrajovú oblasť jeho tvorby. Naopak, maliar Ľudovít Fulla dal základ modernému grafickému a knižnému dizajnu na Slovensku.

Literatúra:
Bajcurová, Katarína, Kusá, Alexandra: Ľudovít Fulla. Katalóg stálej expozície Galérie Ľudovíta Fullu : 16. jún  –  29. október 2009, Slovenská národná galéria, 2009
Fulla, Ľudovít: Okamihy a vyznania, Slovenský spisovateľ, 1983
Fulla, Ľudovít: Za dokonalou slovenskou knihou, Slovensko, ročník II 1935-1936, Matica slovenská, 1936
Holešovský, František: Besedy o ilustráciách a ilustrátoroch, Mladé letá, 1980
Ilečková, Silvia: Ľudovít Fulla. Knižná tvorba [katalóg k výstave Slovenského národného literárneho múzea MS], Matica slovenská v Martine, 1996
Ilečková, Silvia: Umelci a knihy. Slovenské krásne knihy prvej polovice 20. storočia, Turčianska galéria v Martine, 1997
Ilečková, Silvia: Z histórie umeleckých pohľadníc na Slovensku: Tlačené pohľadnice. 2006. Dostupné na internete: http://www.oocities.org/telefila_sk/clanok6.htm
Kolektív autorov: Fulla 2002. Knižná tvorba, Slovenská národná galéria, 2002
Longauer, Ľubomír: Grif Graf, 2001
Longauer, Ľubomír: Vyzliekanie z kroja. Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918, Slovart, Vysoká škola výtvarných umení, 2014
Matuštík, Radislav: Ľudovít Fulla, Vydavateľstvo slovenského fondu výtvarných umení v Bratislave, 1966
Németh, Jana: Z kroja sa vyzliekali národ i typografia (Rozhovor s Ľubomírom Longauerom): 2014. Dostupné na internete: http://kultura.sme.sk/c/7237919/z-kroja-sa-vyzliekali-narod-i-typografia.html

www.webumenia.sk

1. Longauer, Ľubomír: Vyzliekanie z kroja. Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918, Slovart, Vysoká škola výtvarných umení, 2014, s. 78
2. Tamtiež, s. 48