Písmo typu italics vzniklo z pragmatického dôvodu – dostať na list papiera viac textu. Takéto uvedomelé správanie vtedajších tlačiarov k prírode má pôvod predovšetkým v ekonomickej stránke veci. Okrem stromov totiž šetril italics aj obsah mešcov s peniazmi. Práve preto sa mu podarilo presadiť.
Ako prvý ho použil Aldus Manutius, vo svojej tlačiarni Aldine Press v roku 1501. Konkrétne šlo o výtlačok Vergília. Manutiove písmo bolo založené na tzv. Humanist minuscule, ktorá sa nazýva aj Humanist cursive. Jeho autorom bol Niccoló de Niccoli, ktorý ho navrhol v roku 1420. Italics bol následne využívaný najmä pri publikovaní diel menšieho rozsahu s jednoduchým obsahom. Sadu znakov pripravil Francesco de Bologna, ktorý predtým razil písmená pre Nicolasa Jensona (autor písma roman type).
Aldus, ktorého doma v Taliansku volali Aldo Manuzio, si o svojom diele písal aj s priateľom Scipiom:
„Vytlačili sme, a teraz vydávame, Satiry od Juvenala a Perzea vo veľmi malom formáte tak, aby lepšie padli do ruky a aby ich všetci poznali naspamäť.“
Na rozdiel od súčasnej kurzívy, ktorou je napísaný napríklad aj citát vyššie, boli veľké písmená pôvodne písané ako vzpriamené znaky. Italics z Manutiovej dielne sa stal vzorom pre väčšinu písiem tohto typu, ktoré prišli po ňom. Písmo z Aldine Press bolo populárne u širokého spektra ľudí a s veľkou obľubou imitované. Treba povedať, že veľakrát celkom nepresne.
Benátsky senát udelil Aldovi výhradné právo na jeho používanie. Jeho patent potvrdili aj traja pápeži, ktorí po sebe nasledovali. Ani to však nezabránilo ďalšiemu kopírovaniu a falšovaniu originálneho písma. Zaujímavým faktom je, že kým vo väčšine sveta nikto nepovedal kurzíve inak ako italics, v domovine jej autora ho nazývali aldino, po vzore talianskeho tlačiara.
Veľké písma si udržali svoju „vyrovnanosť“ až do zásahu skupiny tlačiarov z Lyonu, ktorí vytvorili pre italics naklonené kapitálky. Táto zmena sa ujala, a dodnes ju možno vidieť v takmer každom písme typu italics.