Umenie rozprávať

Taký dobrý rozhovor je naozaj na pochutenie, pretože dobrý rozhovor nečíta človek každý deň. Robil som rozhovory pre rôzne príležitosti s mnohými zaujímavými ľuďmi. Skutočne, všetci boli zaujímaví. O niekoľko rozhovorov som bol požiadaný ja. Tých bolo pár, pretože predsa len patrím na opačnú stranu papiera či mikrofónu. Pred niekoľkými týždňami ma však požiadal o rozhovor jeden môj priateľ, ktorý je súčasne tvorcom webu o pohľadoch na naše spoločné rodné mesto.

Teraz by som sa v nasledujúcich vetách najradšej vydal tromi smermi súčasne, pretože som sa nezdržal a urobil kopu výziev, spomenul som si na množstvo vecí a postupne som sa prekvapoval účinnosťou tak jednoduchej zostavy otázok. Tento text je však v prvom rade o rozhovore ako takom, tak musím na prvé dve témy zabudnúť. Martin mi položil tak jednoduché otázky, že na niektoré som ešte nikde neodpovedal. A ja som rozprával a rozprával, pretože napokon som v tých otázkach našiel úplne všetko. Hovoril som o takých samozrejmostiach, že ma až prekvapovalo, že na ne musím sám pre seba formulovať jasné stanoviská. Určite som mal v nich dávno jasno, ale nikdy som to nedal von. Nikto sa ma na to nepýtal, pretože každý si asi myslel, že som o tom musel hovoriť sto krát. Na prekvapenie nie. Priama cesta je asi najefektívnejšia. Najväčšia hodnota otázok však nespočíva v tom, že neboli ešte nikdy položené (existuje množstvo tak hlúpych otázok, že majú šancu na prvenstvo) ani v tom, ako dokážu zahnať „rozhovoranta“ do úzkych. Najväčšie otázky sú tie, ktoré dávajú na stôl príležitosť hovoriť o niečom v nejakých súvislostiach, otázky, ktoré otvárajú stavidlá… Čítal som niekoľko kníh, ktoré boli celé rozhovorom a presvedčil som sa ako je strašne priehľadné, ak sa rozhovorič rozhovorantovi napchal hlboko do análu a ako si za to vyslúžil len väčší odstup, aj ako je strašne viditeľné, ak je medzi tými dvomi priepastný rozdiel v mentálnej sile. Toto môže dopadnúť dobre len ak sa tí dvaja spolu bavia, nie ak jeden druhého vypočúva.

Možno to vyzerá, že venujem priveľký priestor tak banálnej téme, ktorá zaujíma tak pol percenta národa. Rozhovor je však spoločensky jednou z najdôležitejších literárnych foriem. Je o rozprávaní a porozumení. Je o pochopení toho, čo bude skutočne zaujímavé pre tých, o ktorých dúfa, že budú adresátmi. Nie len o tom, čo by najradšej chceli počuť, ale o tom, čo ich zaujme a nikdy by sa tým možno nezaoberali, ak by sa neopýtal niekto tak, ako by ich samých nenapadlo. Umeniu rozhovoru by sa malo venovať viac priestoru už na základných a stredných školách. Bolo by možno oveľa jasnejšie v spoločnosti, oveľa viacej načúvania, ktoré by viedlo k porozumeniu a napokon možno i kvalitnejšie reportáže, po ktorých by sme nemali chuť zahodiť noviny a zrušiť všetky toky správ.

Stano Bellan

Prebrané s dovolením Grafie SK, vydavateľa Novín pre grafický priemysel.

Stano Bellan
Nils, Holgersson & Bellan
kreativita, komunikácia, texty