Pred tlačiarom sme si všetci rovní?

Stretol som priateľa, ktorý má priateľa a ten je nešťastný. Vydáva dlho pripravovanú knihu umeleckých fotografií a peňazí je na takéto projekty (až výnimky) vždy málo. Zohnal si dobrú cenu na tlač i vďaka tomu, že majiteľ tlačiarne je z ďalekej rodiny. Pravdepodobne v zľave bolo i nou-nátlačky, nou-testy, nou-odsúhlasenie tlače… A tak už nasledoval len telefonát a fotograf dostal komplet vytlačené hárky a s nimi, ako sa ukázalo, na krk nôž. Celé to totiž vyšlo inak.

Technika všetko zrovnala. Demokratizácia práce, postavená na číslach a dodržaní hodnôt, akoby znížila úlohu človeka i v procese tlače. Stále dokonalejšie stroje držia kontrolu nad parametrami, čítajú a vyhodnocujú, ale ešte stále necítia. Pravdepodobne nie inteligencia ale emócie ostanú naveky hraničnou čiarou medzi strojom a človekom. Niekde tadiaľ prechádza i línia, ktorá oddeľuje skutočného tlačiara od spoľahlivej obsluhy stroja. Kým ten druhý je spokojný s rovnomerným vyfarbením, spasovaním, stabilitou denzity a všetkým ostatným, tak skutočný tlačiar vidí, že napriek tomu, že aj na jeho stroji je všetko ako má byť, fotografie na vypadnutých hárkoch nie sú v poriadku. Chýba im možno len iskra, nálada, odrazu sú neprirodzene zjednotené… Teraz totiž ešte nejde o to, čia je čo vina. To bude dôležité až keď bude autor a zadávateľ protestovať, niekedy kričať a priraďovať ľuďom mená zvierat a vecí. Teraz ide o to, že prichádza na svet kniha a ten, kto ju vytvoril, chce ľuďom sprostredkovať zážitok a emóciu (teda človečinu) s celkom presnou výslednou predstavou. Ak opomenieme množstvo práce a investícií, ktoré už v tej chvíli predstavujú tie body na kovolistoch, tak stojí za zamyslenie množstvo času, mnohokrát námahy, niekedy hodnota zničenej techniky, no predovšetkým, skutočne pred tým všetkým, neopakovateľnosť chvíle, zaznamenanej v tom zábere. Chvíle tak jedinečnej, že sa stala rozhodujúcou pri výbere práve tohto záberu spomedzi ostatných podobných z užšieho výberu.

Je asi ťažké zaradiť do procesu cit, úctu k práci tých, čo boli pred nami, pochopenie a zoradenie priorít. Ani jeden z týchto pojmov nie je merateľný strojovým časom, a cenou. Práve preto však chodíme jesť do reštaurácií, kde je kuchyňa lepšia a zaujímavejšia ako inde napriek tomu, že recept a suroviny sú rovnaké. Poznal som reštaurácie, kam chodili ľudia na obed podľa toho, ktorý kuchár dnes varí. Ani asi nenájdem lepší príklad pre porovnanie s tlačou umeleckých kníh. Koniec koncov v oboch prípadoch nestačí len aby výsledok bol stráviteľný, ale zákazník si musí skutočne „pošmáknuť“. Tak vám všetkým, ktorí ste sa našli v tomto príbehu, prajem v budúcnosti šťastie na kuchára a našim očiam dobrú chuť.

Stano Bellan

Prebrané s dovolením Grafie SK, vydavateľa Novín pre grafický priemysel.

Stano Bellan
Nils, Holgersson & Bellan
kreativita, komunikácia, texty