Nová podoba magazínu The New Yorker

Magazín The New Yorker v septembri ohlásil redizajn svojej značky. Išlo o vôbec prvé významnejšie úpravy od roku 2000. Cieľom bolo oživenie obrazu značky v očiach čitateľov. Jemné  zmeny v layoute ale aj renovácia písma, ktoré bolo využívané celých osemdesiatosem rokov. Aj týchto oblastí sa dotkla premena periodika. Pozrite sa, čo je nové v The New Yorker a aká bola cesta k novému vzhľadu.

Nevidno?

Editor časopisu David Remnick vníma zmeny ako takmer nepostrehnuteľné. Neznamená to však, že by boli zbytočné. Ako hovorí, ak by sa teraz „magazín ocitol na zemi meter-dva od vás, nebol by pre verných čitateľov problém spoznať ho.“ Samozrejme, ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom venujú dizajnu… to je čosi iné. Im budú zmeny hneď zrejmé.

Čo teda ponúka revitalizovaný The New Yorker? Nový prístup k písmam, ilustráciám i layoutu ako aj lepšie zakomponovanú fotografiu. Tá sa v periodiku objavila prvýkrát až v roku 1992. Miestom, kde sa úpravy koncentrujú v najväčšej miere, resp. kde sú najväčšie, je sekcia Goings On About Town. Vydavatelia ich neskôr zamýšľajú rozšíriť aj do ďalších častí časopisu. Potom príde na rad integrácia naprieč rôznymi platformami.

Creative director Wyatt Mitchell hovorí, že šlo predovšetkým o oživenie vizuálnej tradície tlačeného magazínu ako aj jeho digitálnej podoby. Zásadné pritom bolo zjednotiť tieto dva póly jednej značky s dôrazom na kontinuitu jej odkazu. Bez dostatočného rešpektu pre jedinečnú históriu a význam tohto obľúbeného periodika, ako aj bez chápania jeho estetiky, by redizajn predstavoval nenapraviteľné znehodnotenie zážitku pre veľkú a lojálnu skupinu čitateľov.

Písmo pre Newyorčana

Jednou z oblastí, ktoré prešli zmenami a zaslúžia zvláštnu pozornosť, je typografia.  Rea Irvin, zakladajúci art director, sa pri tvorbe pôvodného písma inšpiroval v ilustráciách objavených v knižke Journeys to Bagdad z roku 1915. Oslovil preto umelca Allena Lewisa, ktorý mal vytvoriť celú abecedu z drevených foriem. Keď odmietol, vzal Irvin veci do vlastných rúk a prácu urobil sám. Písmo sa teda volá – ako inak – Irvin.

Pri tvorbe „nového“ písma pre The New Yorker bolo potrebné prekresliť niektoré pôvodné znaky, čo je častým postupom pri modernizácii starých fontov. Na tejto časti redizajnu spolupracoval tím magazínu s typografom Benom Kielom z typografickej dielne House Industries. Písmo, ktoré tak vzniklo, nie je síce určené na komerčné využitie, niektoré zo značiek sa však snažia čo najlepšie ho napodobniť.

Po dobu takmer deväťdesiat rokov slúžil Irvin pre časopis ako tzv. display type. Ako body type mu sekundovalo Adobe Caslon (písmo z 18. storočia zmodernizoval pre digitálny vek Carol Twombly). V súčasnosti sú však potreby magazínu mierne odlišné. Podľa Mitchella ide konkrétne o problémy s komplexnými hierarchiami, kedy sa pôvodná dvojica ukázala ako príliš limitujúca. Komunikácia mala byť jasnejšia a nadväznejšia. Preto prišli s novým riešením:

Neutraface

Písmo, ktoré sa v súčasnosti využíva v titulkoch magazínu, nie je celkom nové. Zakladá sa na znakoch, ktoré navrhol modernistický architekt Richard Neutra pre značenie vo viacerých svojich budovách. V porovnaní s predchodcom, môže niekomu pripadať Neutraface ako príliš moderné, nehodiace sa pre periodikum ako The New Yorker. Mitchell však nové písmo považuje za odkaz na art deco, v ktorom má korene aj pôvodný font. Nie je teda až tak vzdialený tradícii

Neutraface vytvoril Christian Schwartz pre House Industries ešte v roku 2002. Písmo nazýva „historickou fikciou“. Jeho dielo je zmesou pôvodnej typografie z budov Neutru a nových tvarov, ktoré nahradili chýbajúce časti skladačky. Z využitia v časopise je autor nadšený: „The New Yorker je jedným z najvhodnejších miest, aké si dokážem predstaviť.“

V nasledovnom video hovorí o novom New Yorkeri jeho creative director Wyatt Mitchell:

zdroj: gizmodo.com