Logoseriál: Depeche Mode

V tejto časti sa zameriame na premeny loga partie Angličanov, ktorá na rozdiel od našich futbalistov v posledných siedmich rokoch už tri krát vypredala štadión na Pasienkoch. Naposledy sa tak stalo pred mesiacom.

Hudobná skupina, ktorá si zvolila názov podľa francúzskeho módneho magazínu Dépêche-mode, čiže krátkodobá/meniaca sa móda, taktiež každým štúdiovým albumom obmieňa svoje logo. Tento rok sa tak stalo s vydaním albumu Delta Machine už po trinásty krát. Odlišujú sa tak od tiež už žijúcich legiend ako Rolling Stones, či AC/DC, ktorí v tomto smere ostali statickí.

S grafickou podobou Depeche Mode sa spájajú dve mená – Martyn Atkins a Anton Corbijn. Obaja venujúci sa nielen dizajnu ale aj réžii videoklipov a fotografovaniu. V osemdesiatych rokoch udával smer vizuálneho prezentovania skupiny prevažne Atkins. Od konca 80-tych rokov až po súčasnosť je to výhradne parketa rodeného Holanďana Antona Corbijna.

Štvorica mladíkov vydáva v roku 1981 album pod názvom Speak & Spell. Názov je odvodený od vtedy populárneho elektronického prístroja charakteristického svojou hravosťou a syntetizátorovými zvukmi. Tie isté znaky mal aj debut Depeche Mode. Popový zvuk vtedy spadajúci pod bizarné označenie new romantic. Chlapci si album robili na kolene, za podpory tiež mladého vydavateľstva Mute, ktoré ešte neoplývalo veľkým finančným obnosom. A tak sa stalo, že aj logo si vytvorili sami. Je známe, že zo svojou vizuálnou stránkou neboli veľmi spokojní (týkalo sa to aj videoklipov) a tak si pred druhým albumom zohnali osobu povolanejšiu.

Podoba A Broken frame (1982) bola už výsostne pod drobnohľadom Martyna Atkinsa, stojaceho napríklad aj za obalmi albumov pre Johnnyho Casha či Joy Division a jedného z členov legendárneho undergroundového vydavateľstva Factory records. Logo albumu odvodil z fotografie Briana Griffina, ktorý tvoril obaly albumov pre Depeche Mode až do príchodu Antona Corbijna. Obrázok ženy stojacej chrbtom k divákovi, používajúcej kosák na obilnom poli pod ťaživou, predbúrkovou oblohou inšpiroval Atkinsa k využitiu kosáku ako základného motívu. Dôvod? Odkaz na rodisko skupiny – Basildon, mestečko založené v roku 1949, ktoré svojou chladnou socialistickou architektúrou bolo označované za Malú Moskvu na rieke Thames. Martin Gore, čoby hlavný skladateľ, začína do textov vsúvať aj osobnejšie témy reagujúc aj na jeho prostredie, už to nie je len bezstarostný pop.

Sociálne postoje a nové hudobné smerovanie sa stali východiskom loga tretieho počinu pod názvom Construction Time Again (1983). Skupina inšpirovaná hudobnou industriálnou scénou v Nemecku začala popri syntetizátoroch využívať rôzne kovové nástroje a sample. Experimentovali s industriálnom v kontexte s populárnou hudbou a politickými témami.

Pri Some Great Reward (1984) sa industriál stal plne mainstreamom. Depeche Mode teraz využívajú prevažne sample. Nahrávali zvuky a ruchy po mestách, z ktorých komponovali hudbu. Najobľúbenejšími miestami sa stali opustené staveniská a továrne, kde chodievali s kladivami búchajúc do rôznych kovových častí. Atkins, ktorý rád pracoval so symbolmi, vytvára efektívne logo so zverákom zobrazujúcim písmeno „d“.

Atkins medzičasom založil T&CP Associates – dizajnérske štúdio, predovšetkým spájané s tvorbou vizuálov pre Mute. Jeho hlavní členovia Martyn Atkins, David A. Jones, a Mark Higenbottam nemohli chýbať ani pri realizácii jedného zo zvukovo najvplyvnejších albumov osemdesiatych rokov – Black Celebration (1986). Depeche Mode chceli prezentovať svoju podobu industriálnej hudby založenú na melodickosti širšiemu publiku. Toho sa chytil Atkins a základným motívom Black Celebration sa stal megafón. Zároveň v tomto období začína spolupráca s Antonom Corbijnom, ktorý pre DM natáča videoklip ku piesni A Question of Time.

To, čo začali Depeche Mode na Black Celebration rozvinuli v ich najhitovejšom albume osemdesiatych rokov – Music For The Masses (1987). Z megafónu sa stal rozhlasový reproduktor. Ten zohrával dôležitú úlohu aj vo videoklipoch, fotografiách, amplióny dominovali tiež obalu albumu. Atkins síce stál za prebalom a logom, o všetko ostatné už však začal dbať Anton Corbijn. Od tohto obdobia sa stáva piatym členom skupiny, starajúci sa o všetko, čo súvisí s prezentáciou skupiny, mimo tvorby hudby samotnej. Okrem iného to neskôr zahŕňalo aj navrhovanie pódií a filmových projekcií na koncertoch. Kapela vďaka nemu konečne získala jednotný imidž. Vážny, temný a kultový.

Ak je Music For Masses najúspešnejším albumom DM osemdesiatych rokov, tak Violator (1990) je najúspešnejším albumom celej histórie skupiny. Zostrihnutá ruža sa stala jedným z najšpecifickejších znakov Depeche Mode. Dopomohol k tomu aj videoklip ku piesni Enjoy The Silence. Violator vo voľnom preklade znamená narušiteľ, násilník. Martin Gore sa po nahratí siedmeho LP vyjadril o pocitoch viny, ktoré zaznievajú z niektorých piesní. Corbijn vyjadril práve túto kajúcnu hriešnosť na niekoľkých miestach zlomenou ružou.

Corbijnov ručne písaný text „Depeche Mode“ sa stal na obdobie dvoch rokov poznávacím znamením a začal obdobie písaných textov ako hlavných motívov albumov skupiny. Zvolenie purpurovej farby nebolo náhodné. Ako to už z názvu albumu Songs Of Faith And Devotion (1993) vyplýva, hlavným motívom albumu bola spiritualita, fascinácia oddanosťou – náboženstvom. Martin Gore chápal tiež samotné vzťahy medzi ľuďmi ako druh náboženstva. Farba viery, sily a dôstojnosti sprevádzala štyroch Britov aj počas monštruózneho jeden a pol roka trvajúceho svetového turné, ktoré paradoxne túto vieru, silu a v istých ohľadoch aj dôstojnosť členov skupiny naštrbila. Spevák skupiny Dave Gahan po predávkovaní heroínom prekonal klinickú smrť a klávesák, skladateľ Alan Wilder po nezhodách opustil skupinu nadobro.

Nasledujúci album Ultra (1997) našiel trojicu pochybujúcu v seba samých a zároveň o sebe navzájom ako o kamarátoch a spolupracovníkoch. Ultra bol chúlostivý, osobný album. Corbijnom navrhnuté logo – písmeno „U“, v angličtine tiež skratka You (Ty) odkazuje práve na osobnejšiu atmosféru albumu, na vtedajšiu situáciu, ktorá sa dá označiť ako napätá.

O štyri roky neskôr vzniká album, s ktorým sa po dlhej dobe vracia do skupiny väčšia zovretosť. Počas nahrávania rástlo v jej členoch napätie až vzrušenie, ako bude ich produkcia znovu prijatá verejnosťou. Názov Exciter tak padol ako správna voľba. Logo skupiny, opäť písmové, vytvoril Corbijn v spolupráci s dizajnérskou spoločnosťou Form, venujúcou sa výhradne klientom z hudobnej oblasti.

Pri nasledujúcom albume si Corbijn tentoraz ku spolupráci prizval írske štúdio Four5One Creative. Logo malej padlej bytosti vytvorenej z pierok odkazovalo na názov a náladu albumu, v ktorom sa rozoberali témy zo súkromného života Martina Gora (rozvod, problémy s alkoholom). Napriek tomu Gore nikdy nezabudne dodať, že každá pieseň z Playing The Angel (2006), i tá najdepresívnejšia, obsahuje nádej. Pre niektorých je však logo odkaz na fotografiu Roberta Smitha, speváka a skladateľa skupiny The Cure.

Návrat k syntetizátorovej poetike 80-tych rokov je znateľný na predposlednom albume Sounds of the Universe (2009). Martin Gore nakúpil cez eBay hudobné mašinky, ktorých sa pred tým v DM zbavovali, aby posunuli svoj zvuk do viac gitarových polôh. Sounds of the Universe – znovuobjavenie univerza analógových zvukov inšpirovalo Corbijna k tvorbe jednoduchého, no opäť výstižného loga vychádzajúceho zo základných geometrických tvarov.

Začiatočné písmená skupiny i názvu albumu sa ako logo objavujú na zatiaľ poslednom počine teraz už zrelých päťdesiatnikov. Delta Machine sami označujú ako album, v ktorom sa schádza všetko hudobné, čo predstavili za ich tridsaťtriročné pôsobenie na hudobnej scéne. Nadväzujúc na súčasný trend minimalizácie Corbijn fixkou nakreslil úsečné logo, ktoré bolo krátko po zverejnení obalu albumu parodované bohatou fanúšikovskou základňou.

Niektoré z paródií: