Priestor, prejav a pravidlá

Vzťah medzi vyjadrovacími prostriedkami, obsahom a priestorom komunikácie je diabolským trojuholníkom, do ktorého v nejakej podobe už niekedy upadol každý z nás. Po nástupe mobilných telefónov vypukol ošiaľ textových správ, ktoré postavili diakritiku mimo hru. Takmer súčasne boli diskvalifikované čiarky, na čo veľká časť ľudí ani neprišla. Keďže v hovorenej reči chyba v ypsilone na seba tak neupozorňuje, prezradila písaná podoba čo nemala. Lenže nasledovala interpersonálna komunikácia v počítačovej sieti a tak, ako sa ceny po zdražení už nikdy nevrátia na počiatok, nevráti sa nič naspäť pred zlozvyky.

Z sms sa stali maily (tie ešte ako tak) a chatové odkazy (tie už takmer nijako). Nie len deti a tínedžeri, ale rovnakou mierou i vzdelaní ľudia v zodpovednom postavení, píšu ako guľomet (čo som im vždy závidel, kým som nečítal výsledok) a predpokladajú, že na druhej strane je lúštiteľ rébusov alebo jasnovidec. Lenže ono to napodiv funguje a ľudia si rozumejú. Dôležitejšou sa stáva rýchlosť a jednoduchá informácia. Elektronické médiá, samozrejme s výnimkou e-vydaní periodík, dokonca programovo presadzujú jednoduchosť a malý rozsah textu. Zaklínadlom tvorcov web stránok je udržanie pozornosti s argumentom, že predsa nikto nebude čítať toľko písmen na monitore. Výrobcovia čítačiek kníh a tabletov pravdepodobne nemali tento poznatok, pretože inak by sa neodvážili pustiť do svojho biznisu…

Keď som sa počas štúdia dozvedel, že zďaleka nie vo všetkých krajinách je bežné mať nejaký jazykovedný ústav ich cudzokrajného Ľudovíta Štúra, bol som potešený, že mi niekto dal čiastočnú odpoveď na opodstatnenosť inštitúcie, ktorá sprznila (okrem iného) Pálffyovcom meno do podoby píš ako po slovensky počuješ a odmieta (okrem iného) vrátiť obci Jabloňové do mena mäkčeň, lebo podľa gramatiky naň nemajú právo. Viem však z rovnakého štúdia, že niektoré z tých krajín nestrážia plameň svojho jazyka, len sledujú jeho prirodzený vývoj a prispôsobujú mu oficiálnu kodifikáciu. Nechcem to pitvať, ide mi len o to, že vtedy sa mi to zdalo liberálne, moderné a správne. Dnes dostávam rôznymi kanálmi (pošta mi už príznačne chodí viac kanálmi ako cestami) správy, po ktorých mám strach, že sa stanú normou. Vôbec pritom nejde o to čo, ale ako.

S najväčšou pravdepodobnosťou sú to tlačené médiá, kto ponesie ďalej istý štandard jazyka. Mám na mysli formálnu stránku, s obsahom by sa mal často krát zaoberať celkom iný ústav ako jazykovedný. Tak ako na počiatku – ostalo to na vydavateľoch. Tu platia staré dobré konzervatívna pravidlá. Tlačené slovo má ešte stále väčšinou korektora, textové editory upozorňujú na preklepy i chyby a pravdepodobne visí nad všetkým hrozba, že „co je psáno, to je dáno“, pretože vytlačené slovo už nikto nedokáže zobrať späť. Ani ja.

Prebrané s dovolením Grafie SK, vydavateľa Novín pre grafický priemysel.

Stano Bellan
Nils, Holgersson & Bellan
kreativita, komunikácia, texty

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


Články, ktoré by sa vám mohli páčiť
pokračovanie článku

Ako vznika kaligrafia na iPade?

S dekoratívnymi písmami a ich tvorbou máme bežne spojenú určitú remeselnosť, ručne tvorené typografické umenie. Teraz vám však ukážeme príklad…