Na čo je možné použiť život

Najradšej by som sem napísal len: na čo chcete. A šlus. Bolo by napísané, pretože každý by mal v tej chvíli svoj článok podľa svojich predstáv. To by som ale mohol urobiť každý mesiac a vy by ste to už časom nemuseli ani čítať, pretože by ste si začali dokonca vymýšľať vlastné témy a ja by som tu bol zbytočne. Zbytočný život je jeden z najhorších. A práve táto veta ma máta už niekoľko dní, pretože od momentu, keď som mal vo veci úplne jasno, som sa dostal do pekne zamotaného kruhu. Ako vlastne vyzerá taký úplne zbytočný život?

Nechcem sa venovať extrémom ani sústave príčin a následkov, ktoré niečo ako zbytočný život vylučujú, pretože z toho pohľadu keby zmizol (s odpustením za výraz) ten najzbytočnejší človek zo sveta, tak svet sa zmení. Minimálne v tom, že už nič neovplyvní a možno ako súčasť reťazovej reakcie nespôsobí vojnu ani mier, objavenie nového druhu energie či nového spisovateľského talentu, narodenie detí, výsledok volieb… V tomto kolobehu sme dôležití všetci rovnako. Mám však na mysli niečo celkom iné. Absolútna väčšina ľudí v spoločnosti niečo produkuje, niečiu prácu riadi alebo nejako ľuďom slúži. Pred týždňom som sa však pri práci odrazu započúval do slov nejakého literárneho vedca, ktorý celý svoj život venoval skúmaniu diela nejakého spisovateľa, bádaniu po jeho odkazoch, živote… Akoby žil virtuálny remake umelcovho života. V tej chvíli vlastne k jeho životu pridal svoj a zvýšil hodnotu jeho diela o cenu ďalšieho života. A toto sa vážne deje a je toho viac ako myslíme. Všetci kunsthistorici, ktorí nemaľujú, historici, ktorí len mapujú čo bolo, muzikológovia, ktorí neskladajú ani nehrajú iným. Ale sú tu aj takmer bezmenné partnerky a partneri „velikánov“, ktoré zabudli na vlastný život a kariéru, aby im len ofúkavali cestu. Nad tým všetkým sú ale rodičia, ktorí zanechali všetko tak, ako práve bolo a na celých dvadsaťštyri hodín denne sa stali opatrovateľmi svojich ťažko postihnutých detí, ktoré ich často ani nevnímajú, ktoré sa často nedokážu pohnúť a tak ich váha v dospelosti je pre ich matku nadľudská…

Je nespravodlivé, že si nárok na reinkarnáciu robia len hinduisti, džinisti, sikhovia, budhisti, možno scientológovia, New Age, Edgar Cayce a Henry Ford. Právo na nový pokus, alebo náhradný život by mali mať všetci, kto niekam zle v mladosti odbočili a uberali sa už až do smrti zlou cestou, všetci, ktorí zomreli s toľkými nápadmi a rozrobenými vecami, že by potrebovali novú šancu to realizovať, všetci, ktorí zomreli príliš mladí a my sme ani nezistili, o čo sme boli, hlavne o čo boli oni ukrátení. Sväté právo a zákonný nárok na nový prídel života by mali mať všetci, ktorí ten svoj život venovali životu niekoho iného. Ja viem, urobili to dobrovoľne a radi. Ale urobili. Toto je skutočné obetovanie života v mene niečoho, pretože vojakom na to stačí zomrieť. Títo ľudia obetovali celý život niečomu deň po dni a to niečo je láska v jej najkrajnejších podobách.

P.S.: Na budúce sa vrátim zase k „printovým“ témam, ale toto ma tlačilo.

Stano Bellan

Prebrané s dovolením Grafie SK, vydavateľa Novín pre grafický priemysel.

Stano Bellan
Nils, Holgersson & Bellan
kreativita, komunikácia, texty